45. výročie


  • Slávnostné programy sa uskutočnili v dňoch 15. - 16. 5. 2009 (Historická radnica, Štátne divadlo). Repríza programu sa uskutočnila dňa 11.10.2009 v Štátnom divadle Košice.
  • Bulletin vydaný ku 45. výročiu

„Folklórny súbor Železiar sa pod vedením Vladimíra Urbana vypracoval na avantgardné umelecké teleso. Jasnou dramaturgiou, umeleckou koncepciou jednotlivých programov, majstrovskou choreografiou môže slúžiť za vzor aj profesionálnym umeleckým telesám. Má veľkú zásluhu na objavovaní a kriesení hudobných, tanečných i zvykoslovných folklórnych prejavov a to menovite jednotlivých lokalít východného Slovenska, inscenujúc ich vo veľmi pôsobivej, emocionálne silnej podobe. Systematická a cieľavedomá príprava tanečníkov sa odzrkadľuje vo vynikajúcej interpretácii, ktorú možno pokojne nazvať profesionálnou. Umelecká činnosť tohto telesa podnecujúco vplýva aj na ďalšie folklórne súbory východoslovenského kraja a zdá sa, že nielen východoslovenského.

Vlado Urban vytvoril pre činnosť súboru široké tanečné zázemie mladej a i tej
najmladšej generácie. Je to veľmi dôležité učiť mladých ľudí spoznávať vlastné tradície, ktoré sú základom našej osobitosti a jedinečnosti a ktoré v sebe ukrývajú nesmierne vzácne estetické a etické hodnoty.
FS Železiar prajem do jeho ďalších rokov veľa radosti z jeho umeleckej činnosti, veľa
porozumenia a uznania tých, ktorí ho podporujú, ako i veľa vytrvalosti a chuti do ďalšej práce v jeho umeleckom napredovaní.
Drahí Železiari, za všetko čo vykonávate pre našu pospolitosť máte môj obdiv a vďaku a úctu ! Váš Juraj Kubánka."

Juraj Kubánka, Bratislava,
choreograf, folklorista

„Ešte to nie je päťdesiatka, ale aj tak je to dosť. Za tie roky Železiar takmer vždy patril
ku špičke našich folkórnych súborov. Posledné, ale dlhé obdobie pod umeleckým vedením talentovaného choreografa a vedúceho súboru Vlada Urbana.
Systematicky mapoval svojou tvorbou jednotlivé oblasti celého Východného
Slovenska, ba odbočil trochu aj do Sedmohradska. Okrej dôkladného poznania pôvodného ľudového tanca, jeho špecifického štýlu vie mu dať pri jeho inscenácii aj vytríbenú javiskovú formu skrze svojich vynikajúcich interpretov a preto je Železiar úspešný.
Želám Vám do ďalších rokov a výročí vždy len úspechy a vydržte tak ďalej."

Prof. Štefan Nosáľ,
umelecký vedúci a choreograf
US Lúčnica Bratislava

„Pred nedávnom som v Štátnom divadle v Košiciach pripravoval spolu s Milanom Leščákom program k 60- tinám umeleckého vedúceho a choreografa FS Železiar Vladimíra Urbana a v rámci príspevku do bulletinu som sa tak trochu zamyslel nad jeho tvorbou. Zdá sa mi pri písaní tejto zdravice, že by som sa v mnohom opakoval. Za všetkými úspechmi súboru Železiar stojí predovšetkým jeho osobnosť a to iste uznajú aj osobnosti speváckej, hudobnej či tanečnej zložky, ktorými súbor v posledných rokoch svojej zrejmej dominancie medzi ostatnými súbormi disponoval aj disponuje. Vlado Urban pravdepodobne nakazil svojim novátorským myslením, netradičným spracovaním, perfekcionalizmom aj ostatných tvorcov z radov interpretov suboru. Z ich spolupráce vznikli v poslednom období také unikátne programy ako Gadži Romale - Čhavale či Rusnacka maňira a ďalšie. Každý z programov súboru je zárukou kvality a najmä autorskej originality a vždy je netrpezlivo očakávaný medzi folkloristami.
Svojou tvorbou sa Železiar dlhodobo usadil na pomyselnom vyvýšenom mieste medzi súbormi odkiaľ už dlhšiu dobu hľadí nie povýšene na ostatné slovenské súbory .
Železiar je avantgardou súborového folkloristického hnutia, dominuje nielen kvalitnou choreografickou tvorbou, ale je vzorom pre ostatných aj tvorčou prácou v hudobnej a speváckej zložke najmä zásluhou manželov Milana a Andrey Rendošových.
Železiar je hybnou silou unikátnej viacročnej spolupráce všetkých košických súborov u ktorých nie je prvoradé vzájomné súperenie a negatívna revnivosť, ale hlavne spoločne vykonané, kvalitné javiskové dielo alebo skvelá atmosféra Košických folklórnych dní.
Prajem súboru, aby sa jeho povesť dlho nenaštrbila, aby tvorcovia a interpreti ostali nároční voči sebe a súboru, aby vždy odchádzali zo svojich vystúpení s dlhotrvajúcim potleskom od divákov a s určite im známym úžasným pocitom, že odovzdali to najlepšie zo seba čo mohli a stálo to za to.
To Vám praje, chalanom z hudby, pri ktorej ma vždy mrazí, speváčkam a tanečníkom, ktorých som vždy obdivoval, s úctou k Vašej práci."

Doc. Ján Blaho,
pedagóg VŠMU v Bratislave,
choreograf, folklorista

Milí jubilanti,
keď oslavujete toto vaše skvelé a úspešné jubileum, dovoľte mi úprimne Vás pozdraviť.
Na umeleckej práci súboru Železiar si cením predovšetkým to ako vie zdravo načrieť do širokej pokladnice umenia všetkých vrstiev ľudu, ako ho vie tvorivo umocniť a sviežo reprodukovať .
Vždy tu ide o citlivé umelecké spracovanie tej-ktorej predlohy s hlbokým poznaním jej podstaty. Zásluhu na tom má nesporne umelecky vedúci a choreograf Ing. Vladko Urban. V súčinnosti so širokou členskou základňou a všetkými ktorý vytvárajú priaznivé spomienky pre Vašu činnosť.
Milí priatelia, zachovajte si aj naďalej vrelý vzťah  k umeniu nášho ľudu, jeho tradíciám, zveľaďujte, umelecky rozvíjate tieto hodnoty, pre potešenie súčasníkov a pestujte ich tak, aby sa dostali do vedomia i ďalších generácií!
Dovoľte mi poblahoželať Vám súčasníkom i pamätníkom súboru k tomuto jubileu, poďakovať za všetko čím ste obohatili a obohacujete našu kultúru.
Želám súboru mnoho ďalších plodných rokov, rokov tvorivej činnosti a umeleckých úspechov.
Váš dlhoročný priaznivec

Jozef Majerčík
tanečník, herec

Bolo to 16.5.2009 a program mal výstižný názov "Čo bolo, bolo...".
A kde to bolo? No predsa v Košiciach , v mekke východniarskeho folklóru, kde si môžete vybrať aký región chcete či Abov, Zemplín, Šariš, Spiš, Goral, rusínska oblasť, no proste všehochuť, čo je možné zhliadnuť a nájsť v našom prekrásnom východniarskom regióne. Zdá sa Vám tento úvod veľmi lokál patriotický? Nech je! Ja osobne som veľmi hrdý na rozmanitosť nášho regiónu, na dedičstvo našich predkov, ktorí často krát v pote krvi pri svojej práci mysleli aj na zábavu, na rozptýlenie, na krásu krajiny, na vzťahy medzi sebou, na lásku, jednoducho na všetko čo k životu patrí a tieto hodnoty nám zanechali.

Toto prenádherné dedičstvo nám predstavil aj náš jubilant folklórny súbor Železiar. 45 rokov v živote človeka je necelé polstoročie, ale v živote súboru sú to stovky ľudí, ktorí sa nesporne zaslúžili o rozvoj a umelecký rast tohto kolektívu. Spočíva za tým kusisko driny, poctivej práce, umeleckých nápadov a v neposlednej rade mnoho odriekania. A množstvo týchto ľudí, ktorí prispeli väčšou či menšou mierou k rozvoju tohto umeleckého telesa sa stretlo dňa 16. mája roku 2009 v historickej budove Štátneho divadla v Košiciach.

Táto majestátna historická budova už pri pohľade na svoju architektúru v pešej zóne košického centra histórie dáva najavo, že v jej vnútri je možné predviesť len to najkrajšie a najhodnotnejšie z oblasti kultúry. Množstvo divákov vchádza do tohto stánku kultúry a umenia. Medzi divákmi zhliadam tváre známe i menej známe. Sú to hostia, bývalí tanečníci, priatelia a obdivovatelia tohto skvelého folklórneho súboru.

Opona je zatiahnutá, ťažký bordový zamat prikrývky javiska zakrýva dianie, ktoré celé divácke osadenstvo očakáva. Pred oponu vystupujú osoby, ktoré sa asi najviac zaslúžili o toto výročie, o to, že vôbec je čo oslavovať. Páni Zdenko Trebuľa, župan Košického VÚC, Štefan Mráz, bývalý tanečník a podporovateľ nielen Železiaru, ale aj košického folklóru a dokonca aj slovenského. Tretím mužom činu je osoba hádam najpovolanejšia, čo sa folklóru týka, pán Vladimír Urban. Úvodné slová, odovzdanie ocenení, pozdravenie hostí a opona sa otvára.

Na javisku tanečníci odetí do Abovských krojov čakajú na úvodné tóny hudby. Odštartované. Ako na atletických pretekoch od začiatku v tempe. Košický verbunk v rôznych obmenách, v rôznych variáciách a hlavne v divokom tempe, ktoré nenechávalo divákov vlažnými, ktorí pokyvkávajúc hlavami a podupujúc nohami zdieľali rytmus a tempo tanečníkov. Vychutnávam si umenie tanečníkov, v tom prichádzajú na javisko dievčence ako spanilé víly, odeté jednoducho do bileho, tancujú vo víre karičiek ako kedysi naše babky a prababky tieto tance v hravej forme tancovali na lúkach pri svojich bezstarostných hrách. Neutíchajúce tempo. Tance do šafľika a Rezgeľ dopĺňajú spektrum rozmanitosti Abova.

Ani sme sa nenazdali a prechádzame skokom do Šariša. Tance "Schádzaná polka", "Z Giraltoviec do mlina", "Mojše", "Kurikrik z s valcerom" , "Čerjana" a "Polka" - stačí Vám, milí moji čitatelia, tento výčet tancov zo Šariša? Tempo, striedanie tanečných párov, krásna hudba a nadšenie tanečníkov nás divákov privádzalo do nechápavosti, kde sa toľko energie nabralo na javisku.

Konečne prišlo trochu oddychu z divokého tempa. Pozeráme sa na časť "Divadielko". Prichádzajú dievčatá hovoreným slovom v žartovnom tóne, v prirodzených pohyboch, ako to v pouličných divadlách kedysi naozaj bolo. Mnohí bývalí tanečníci si pri tomto predvedení nevdojak spomenuli, ako to pre nich naozaj bolo. Tanečnícke začiatky, zdokonaľovanie tanečnej techniky, učenie tancov, prakticky celosúborový život sme prebehli v priebehu niekoľkých minút. Nasleduje tanečná koláž pod názvom "Tancovačka, abo ošemnac tanci z vichodu", názov hovorí sám za seba. Tempo, rozmanitosť, farebná pestrosť krojov a beh za poznaním tancov z celého východného Slovenska. Raslavické tance, tance z Abova, Spišské tance, Goralské a rusnácke tance, Čapáše a čardáše zo Zemplína. Tento výpočet tancov idúcich za sebou dáva len tušiť, aký to bol obraz, mozaika pospletaná z rôznych tancov. Bol to nápor na diváka, ktorý v niekoľkých minútach sa ocitol raz tu na severe, onedlho na východe a hopom na juh východného Slovenska. Možno z toho prekvapenia sme zabudli účinkujúcich odmeniť zaslúženým potleskom.

Po tomto maratóne naším krajom trochu uvoľnenia v podobe drumble inštrumentalistov Ľuba a Milana. Do ich hry opäť nastupujú tanečníci s tancami Dancire a Vidumníci . Zasa sme v tempe a spolu s účinkujúcimi v rytme tancov, čapášov, točenia. Prichádzajú dievčatá, oblečené ako staré baby s vtipnými rečňovačkami, ktoré boli aj akoby moderovanie pri predchádzajúcich tancoch, a prezrádzali nám, čo sa bude diať v najbližších chvíľach. Teraz postupne vychádzajú na javisko, ako pripité staré baby, spevom, tancom a hovoreným slovom predvádzajú tanec "Starobabské divadlo". Žartovný tanec či scénka, alebo lepšie povedané divadielko vyludzuje u divákov spontánny smiech a veselosť. Potlesk. Výkriky z hľadiska. Koniec prvej časti programu.

Prehodnocujem v myšlienkach, čo už bolo, no vychádza mi jednoznačne názov programu „Čo bolo, bolo...". V druhej časti čítam v programe, že sa ucestujeme folklórnym svetom ešte viac. Prebehneme Chorvátsko, Medzibodrožie, Kalotaszeg , niekoľko rómskych osád, aby sme zakotvili na juhu Zemplína v Lastomíre.

Ako bonus tohto programu uviedlo Štátne divadlo v Košiciach, lepšie povedané balet košického divadla, baletný úryvok z diela Gizele. Krehké baletky upokojili nás divákov od folklóru lyrikou a jemnosťou pohybov. No však po ukončení tohto peknučkého baletného čísla očakávame folklór. Takže, pripraviť sa, pozor, štart: Cigánske spevy a dievčenské tance uviedli druhú časť programu. Kto už počul spievať ženskú spevácku skupinu súboru Železiar, iste má predstavu o tom, čo sa odohrávalo na javisku. Chorvátskym tancom sme sa preniesli na jadranské pobrežie, rozkazovačom počas tohto tanca bol originálny Chorvát, tak ako originálny bol tanec v podaní tanečníkov Železiaru. Medzibodrožie a tanec z tejto oblasti nám predstavili kultúru tohto Slovensko - Maďarského územia . Poďme zase trochu na juh, no trochu, tak trochu ďalej do Kalotaszegu a tanec z tejto rázovitej oblasti tanečníci si zatančili s takou chuťou, ako keby boli rodáci z tohto kraja. Skoro rozdupali javisko v tempe typickom pre maďarské tance. Gradácia tanca nenechala nikoho chladným v hľadisku. Potlesk a očakávanie nasledujúceho čísla. Ticho v hľadisku i na scéne, prichádzajú dve divy spevu - Katka a Bursi. Začali spievať baladu z dedinky Poproč za citlivého podfarbovania cimbálu. V hľadisku bolo pomerne teplo, ale pri počúvaní tejto nádhernej balady zimomriavky každému poslucháčovi behali po celom tele. Počúvanie tohto čísla donútilo diváka rozmýšľať nielen o texte balady, ale aj o ľudských osudoch, o žití, o vzťahoch človeka k človeku. Spevy sa preniesli do Vyšného Klatova a spevácka skupina len podčiarkla svoje kvality a umenie.

Sme v Lastomíre, Zemplín a jeho tance dávajú tušiť, že sa blížime k záveru programu, k jeho vyvrcholeniu. Tempo už od začiatku bolo neskutočné, tancujúce páry sa prelínali vo svojich kreáciách, zrazu roztočili koleso, opäť rozpad, divák niekedy nestíhal sledovať dianie na javisku, na ktorom sa hmýrilo farbami krojov, krokovými frázami tanečníkov, muzika bežala ako dobre namastený stroj, do tejto podmanivej muziky zaspievali speváčky, jednoducho tanečné divadlo v divadle. Až mi prišlo ľúto, že ja vo svojom veku tieto prvky a tempo už nezvládnem. Diváci v hľadisku boli vo vytržení. Záverečná póza, klaňačka, búrlivý potlesk, výkriky v hľadisku, opakovačka, opäť potlesk, ešte opakovačka a stály potlesk. Tak bolo na tomto slávnostnom programe Železiar.

Železiar ukončil svoje predstavenie, ukončil 45. výročie, neukončil však svoju prácu v oblasti folklóru. Ja prajem tomuto nadšenému kolektívu, aby dlho pôsobil na folklórnej scéne, aby pán Urban vychoval ešte mnoho kvalitných tanečníkov a hlavne milovníkov folklóru, ktorí budú pokračovatelia jeho práce a pokračovatelia v šírení tradičnej ľudovej kultúry.

Vychádzame z prekrásnej budovy Štátneho divadla plní dojmov a zážitkov, vonku počuť hukot fontány a vravu divákov, ktorí si vymieňajú svoje názory na práve zhliadnutý program "Čo bolo, bolo..". A ja si vravím, škoda že už len bolo.

Všetko dobré prajeVáš Imi z Omladiny

Partneri:


Fotogaléria


Back to Top